RÁNO
Po náročnej ceste do Talianska sme zaspali ihneď po vypnutí svetiel, neprekážalo nám ani neznáme prostredie. Ráno nás zobúdzali melódie budíkov a slabé slnečné lúče, ktoré sa snažili preniknúť nie len našim penziónovým oknom, ale aj všetkými kopcami, ktoré obkolesovali Martello. Každý z nás vedel, že nás čaká deň plný zážitkov, ale aj deň bohatý na výškové metre. Po raňajkách sme sa začali pripravovať na odchod.
Obliecť a zbaliť sa nebolo celkom jednoduché. Teplomer na penzióne ukazoval ráno 13 °C, avšak predpoveď počasia hlásila hore v kopcoch 4°C. Moje rozhodnutie zvoliť predovšetkým kvalitné funkčné oblečenie bol naozaj dobrý nápad. Ako prvú vrstvu som zvolil som funkčné tielko, ďalej nasledoval slovenský dres od Santini z edície 2015, vestu a do ruksaku som zbalil doplnky oblečenia – návleky na ruky, kolená a pod. Pre zjazd som mal pripravenú neprefúkavú a vodeodolnú bundu od firmy Biotex, ktorá má nikdy nesklamala.
Všetko zbalené, bicykle pripravené. Mohli sme vyraziť z Martella. Ak ešte niekto z našej „dobrodružnej výpravy“ nebol poriadne prebudený, určite ho prebral studený vzduch
pri prudkom a rýchlom zjazde v prvých kilometroch. Po napojení na hlavný ťah sme zvolili smer na Silandro Schlanders.
Od Morteru sme stále postupne stúpali, avšak žiadne prudké sklony iba príjemné postupné stúpanie priam ideálne na zahriatie. Naša trasa síce viedla po hlavnom ťahu, ale vodiči boli skutočne veľmi ohľaduplní a trpezliví. Úvodná hodina nám zbehla veľmi rýchlo, pretože popri športovaní sme mali možnosť spoznávať jedinečné miesta, architektúru, prírodu v každej dedinke či mestečku.
MIESTA DOPOSIAĽ NEPOZNANÉ
Keďže prechod cez Traffoi bol uzavretý kvôli bohatej nádielke snehu v záverečných serpentínach, museli sme pokračovať v jazde ďalej až k Švajčiarsku. Na hranici medzi Talianskom a Švajčiarskom colníci cyklistov nezastavovali, takže sme plynule prešli. Pri prechode hranicou nás obiehalo auto, ktoré nám trúbením signalizovalo povzbudzovanie, preto sme sa s údivom otáčali. Boli to českí turisti, ktorí spoznali slovenskú trikolóru na mojom drese, a tak nešetrili povzbudzovacími pokrikmi. Zasmiali sme sa a zároveň veľmi potešili.
Blížili sme sa k dedinke Mustair, v ktorej sa nachádza stredoveký Benediktínsky kláštor sv. Jána z roku 755. Po pár kilometroch sa nám pomaličky ukazovala smerová tabuľa na Stelvio. Zasmiali sme sa, že sa blížime k „legendárnemu miestu“ (smerovej tabuli), na ktoré si pamätá mnoho fanúšikov Giro d´Italia z roku 2017, ako pri nej musel Tom Duomolin núdzovo zastaviť. Znova sa nám potvrdilo staré známe „po smiechu prichádza plač“. Naša cesta pokračovala do Santa Marie, kde sme odbočovali na dlhoočakávaný a náročný Umbrail Pass a Stelvio.
VYŠŠIE METRE NAD MOROM, NIŽŠIA TEPLOTA
Prvé momenty boli riadny masaker. Cesta sa zdvihla a prudký sklon nás donútil rýchlo prehadzovať na nižšie prevody. Od odbočky sme stále stúpali prudkým kopcom.
Za Santa Mariou prišli prvé serpentíny. Uvedomili sme si, že máme v nohách už nastúpaných niekoľko metrov či prejdených kilometrov, a tak každý zvolil svoje tempo. Dohodol som sa s chalanmi, že sa cítim dobre a dám si zdravo „do tela“. Zabral som do pedálov a odpojil sa od nich.
Každým nastúpaným metrom teplota klesala nižšie a nižšie. Dôvod bol jasný. Vyššia nadmorská výška, v ktorej sa popri ceste objavovalo čoraz viac a viac snehu, dokonca i snehové záveje. Počasie sa s nami zahrávalo. Niekoľko kvapiek sprevádzali obavy, avšak osud sa nad nami zľutoval, prehánky ustali, a preto som tých pár kvapiek vnímal len ako príjemné osvieženie. Cestou hore som bol každou serpentínou viac a viac motivovaný vďaka momentom, ktoré mi pripomínali etapu z Gira z roku 2017. Povzbudzovali ma rôzne odkazy od fanúšikov na ceste. Síce to neboli moji fanúšikovia, ani odkazy adresované priamo mne, ale zážitok fajn.
RAZ SI HORE, RAZ SI DOLE
Nachádzal som sa asi 3 km od Umbrail passu, kde som pocítil prvú krízu. Popri stále klesajúcej teplote mi znepríjemňoval stúpanie studený a nárazový vietor a vtedy som si uvedomil, že som sa od chalanov nemal odpojiť. Musel som sa s tým rýchlo vysporiadať, pretože vzdať sa a zastavovať nebolo v žiadnom prípade prípustné ani pre nohy, ani pre dopredu nastavenú hlavu.
Zabral som do pedálov a šliapal ďalej. Odmenou mi bol smerovník Umbrail pass v dvojmetrovom mantineli snehu. Konečne som sa napojil na cestu smerujúcu z Bormia na Stelvio, ktorá ma nakopla druhou dávkou energie. Vedel som, že každým záberom do pedálov som skutočne blízko záveru.
Záverečné dva kilometre mi išli skutočne veľmi rýchlo. Po prejdení každej zákruty som čakal, kedy uvidím miesta, budovy či priestory, ktoré som už dávno poznal z online kamier. Na jednej zákrute ma prekvapil fotograf, ktorý sedel zababušený v aute a fotil každého cyklistu, motorkára či autá smerujúce hore na Passo della Stelvio. Svoju fotografiu si každý mohol nájsť na ich webe a kúpiť si ju za poplatok.
JASNÝ CIEĽ V HMLE
Posledná serpentína a za ňou sa objavil vrchol Passo della Stelvio. V hlave som mal veľmi veľa myšlienok ale prevažoval pocit šťastia. Bol som fascinovaný výhľadom na ikonické stúpanie smerujúce z Trafoi. Keď som sa snažil urobiť si fotku pri značke Passo della Stelvio, oslovila ma lámavou angličtinou talianska predavačka cyklistických suvenírov, ktorá ma odfotila. Poďakoval som a tým sa začala naša jednoduchá konverzácia. Zbadala nápis na drese „Slovakia“ a s úsmevom na tvári ma potľapkala po pleci so slovami „Slovak cyclist Peter Sagan is the best“. S úsmevom sme sa rozlúčili a šiel som sa pripraviť na príchod chalanov.
Keď som ich zbadal, snažil som sa im priblížiť atmosféru pretekov a ich príchod do cieľa zdokumentovať. Dokázali sme to. Urobili sme si niekoľko fotografií, nakúpili suveníry a následne sme sa išli zohriať do reštaurácie. Po doplnení energie sme sa pripravovali na zjazd. Aby ma neprefúkol v zjazde studený vietor, siahol som do batohu pre bundu, návleky na kolená i šatku na hlavu.
Zjazd zo Stelvia bol fantastický. Kilometre, ktoré sme nastúpali za skoro 2 hodiny, sme dokázali zozjazdovať za 20 minút. Cesta späť do Martella bola taktiež plná zážitkov. Najprv nás chytila silnejšia prehánka a po šotolínovom cyklo chodníku sme vyzerali „nádherne“. Najhoršie nás len čakalo. Keď sme sa blížili k Martellu, približne 2 km pred záverom našej celodennej makačky prišla silná búrka aj s krupobitím. Autobusová zastávka nám pomohla na chvíľu sa ukryť pred týmto záverečným prekvapením. Po skončení búrky sme sa dostali konečne na ubytovňu. Po príchode nasledovala zaslúžená večera. Neviem, čo nám spravilo väčšiu radosť – či výborné jedlo alebo spomienka na dnešný výkon, výhľady a miesta, ktoré sme navštívili.
ZÁVER
Ak máte svoje cyklistické sny, choďte si za nimi a objavujte a spoznávajte krásy tohto sveta. Pri sledovaní pretekov ešte v roku 2017 som ani netušil, že o dva roky budem na rovnakom mieste bojovať s výškovými metrami zo sedla bicykla. Osobne neľutujem ani jednu z ciest, ktoré som doposiaľ absolvoval. Ak mi to zdravie a čas dovolí, veľmi rád pôjdem opäť niekam spoznávať ďalšie miesta a snáď vám budem môcť moje dobrodružstvá znovu opísať.